NAJSTARŠIE PÍSOMNÉ ZMIENKY
 NAJSTARŠIA PEČAŤ OBCE HAŽLÍN
 ĎALŠIE HISTORICKÉ FAKTY

                                                              FOTKY OBCE
 

      Prvá písomná zmienka o Hažlíne sa nachádza v listine Jágerskej kapituly z 12. Apríla 1414.
        Uvádza sa v nej, že majitelia makovického panstva Czudarovci dávajú do zálohy niekoľko svojích dedín Jánovi Bubekovi z Plešivca.
      Majitelia Makovického panstva sa pri rozširovaní svojich majetkov dostali do finančných ťažkostí, preto 28 zo 65 dedín im patriacich dali do zálohu. Medzi zálohovanými dedinami sa spomína aj Hažlín (Henslengh). Kópia pôvodného latinského znenia a jej slovenský preklad je k dispozícii na obecnom úrade v Hažlíne. Táto listina je teda prvým priamym písomným dokladom o existencii Hažlína.
 Nepriamych historických dokladov o Hažlíne je niekoľko.
 K najstarším patrí listina z roku 1247, v ktorej sa ohraničujú majetky kláštora cistercitov v Bardejove. V tomto priestore sa mali nachádzat neskoršie dediny Mokroluh a Hažlín. Druhá nepriama zmienka pochádza z roku 1329, keď sa ohraničovali majetky Kurimy.
         Patril sem aj chotár nepomenovaného Hažlína, Kurimy a niekoľkých okolitých dedín. Podľa toho Hažlín vznikol na území kurimského panstva.
      Dalšiu nepriamu, ale významnú zmienku bez pomenovania Hažlína predstavuje listina z roku 1355. V nej sa vypočítavajú dediny patriace panstvu Smilno. Pritom zástupca makovického hradu ukázal komisii aj 6 rozostavaných osád. Medzi ne mal patriť aj Hažlín.

 

 

 
      V záverečnej správe z 30. septembra 1773 o vykonaní tzv. Tereziánskej urbárskej regulácie v Hažlíne konštatovali traja delegáti Šarišskej stolice o.i. aj to, že Hažlín nemá obecnú pečiatku. Na tomto akte boli prítomní richtár Ján Furmanek a prísažní Mata Humeník, Jura Jančov, Andrej Gera a Šimon Zbreha. Všetko sa to konalo v prítomnosti spolumajitela Makovického panstva, zemepána obce Hažlín, grófa Sirmaia.
        Najstaršia listina, na ktorej je odtlačená pečiatka Hažlína, pochádza z roku 1787 a je uložená v Štátnom oblastnom archíve v Prešove so signatúrou 444.perc./1787/. Je to na jednom hárku papiera zoznam 12 obcí z okolia Bardejova, ktorých zástupcovia prevzali peniaze za odvoz královskej múky z Bardejova ku haličským hraniciam, prípadne i ďalej. Z tohoto dokumentu nemožno v nijakom prípade identifikovat hažlínsku pečat voľným okom. Pečat bola ale odfotografovaná tak, že bola osvetlená z boku, čím sa stal obraz plastický a aj čitatelnejší. Z troch experimentálnych fotografických záberov sa dalo už voľným okom rozpoznať, že na obraze je znázornená ovca hore nohami, ktorú vlk chmatol tlamou za šiju, ale odvážny ovčiar zdrapil vlka za krk, preložil si ho cez koleno a ovcu zachránil. V kolopise pečate možno čítať neúplný text, no podľa podobných pečatí sa dá doplniť. Vo vrchnej časti kolopisu medzi dvoma štvorbodkami je rok 1787, vpravo je obvyklá skratka SIGIL (skrátené zo SIGILLUM), za štvorbodkami pokračuje názov obce HASZLIN. Úplna identifikácia hažlínskej pečate je urobená s použitím grafickej rekonštrukcie.  Na základe tejto dokumentácie a podla heraldických pravidiel je navrhnutá aj súčasná pečiatka obce Hažlín, znak (erb) i farebná vlajka, všetko schválené heraldickou komisiou.  Scéna urputného zápasu ovčiara s vlkom, vyobrazeného na pečati, je dynamická, vzrušujúca, priam drastická. V sérii sledovaných pečatí je tento pečatný obraz azda jediný na Slovensku. Jestvujú síce pečate s výjavom boja sv. Juraja proti drakovi, ale je to obraz iracionálny, prevzatý z náboženskej tématiky.
       Scéna Hažlínskeho ovčiara v boji s vlkom znázornuje skutočnú udalosť. Hažlínsky majer mal svoje pastviská oviec v severozápadnej časti chotára v susedstve Beloveže, kde sa nachádzali Košiare. Útoky vlkov proti ovciam sú bežné aj dnes. A tento ovčiar mohol byť jediný, čo sa odvážil brániť svoju ovcu pred útokom vlka. Zaiste to videli aj valasi na košiari. Nezvyčajný príbeh sa rýchlo rozšíril po okolí a dozvedeli sa o ňom aj zemepánský úradníci. Tak sa dostal príbeh statočného ovčiara do obrazu Hažlínskej pečate.
      V tomto obraze nemožno nevidieť všeobecnú symboliku boja dobrého proti zlu. V konkrétnom prípade pastier chráni svolu ovcu proti vlkovi, pričom riskoval aj vlastný život. Na viacerých miestach evanjelia hovorí Ježiš o sebe: "Ja som dobrý pastier a dobrý pastier dá aj život za svoju ovcu."

 

HISTORICKÉ FAKTY
      Všetky menšie - väčšie panstvá na sledovanom území sa postupne začlenili do makovického panstva, ktoré na vrchole svojho rozvoja patrilo k najväčším na Slovensku. V majetkoch makovického panstva sa udržal Hažlín až do rozpadu panstva v polovici 19. storočia.
      Je nutné spomenúť, že v poriečí Tople a Ondavy sú doložené od praveku archeologické nálezy. Pre Hažlín sú významné hromadné nálezy bronzových predmetov z 13. - 10. storočia pred Kristom. Našli ich tu miestni ľudia v roku 1955.
      Z roku 1427 vieme, že Hažlín mal 77 zdanených poddanských usadlostí. Iba Kurima mala 102 usadlostí, ostatné dediny podstatne menej. Hažlín teda patril rozlohou chotára i počtom usadlostí medzi najväčšie dediny makovického panstva. Túto pozíciu si Hažlín udržuje i dodnes. Prvé veľké spustošenie na makovickom panstve a inde spôsobili vpády poľských vojsk do Uhorska v rokoch 1471, 1491-92. Napríklad v roku 1492 pred spustošením mal Hažlín 98 usadlostí. Značný počet spustošených usadlostí je zaznamenaný koncom 17. a začiatkom 18. storočia. Poklesol aj počet obyvateľov a zhoršili sa ich existenčné podmienky. Pomery začiatkom 18. storočia neboli ani v Hažlíne príliš uspokojivé, kedže údaje z rokov 1712 hovoria o úteku 29 poddaných a z rokov 1713/14 o úteku 25 poddaných.
      V Štátnom archíve - pobočka Prešov, sú uložené matriky z Hažlína ( narodených, sobášených a zomrelých ) od roku 1730 do roku 1851.
      V roku 1738 napáchal v Šarišskej stolici značné škody mor. V Hažlíne na túto epidémiu vymrelo 12 rodín. No v 2. polovici 18. storočia sa hospodárske pomery v Hažlíne začali zlepšovať a v rokoch 1771 - 74 bolo tu už 80 domov. Na polovičnú usadlosť pripadlo 4 - 5 hektára poľa, pričom tu neboli žiadne pusté domácnosti. V polovici 19. storočia mal Hažlín 98 domov, v ktorých bývalo 136 rodín, obec mala 684 obyvateľov. Po zrušení pančizny v roku 1869 mal Hažlín 106 orekov, čo je 53 celých usadlostí s celkovou výmerou poľa okolo 740 hektárov. Okrem pôdy tu bol veľký počet domácich zvierat. V polovici 19. storočia tu bolo okolo 500 kusov rožného dobytka, vyše 70 koní, do 300 oviec a okolo 160 ošípaných. Hažlínčania na seba upozornovali chovom ušlachtilých koní, ktoré používali aj na furmanky. Na túto okolnosť poukazujú aj miestne priezviská. Tradícia chovu koní je v Hažlíne veľmi stará. Tak podľa urbára z roku 1618 žilo v Hažlíne 66 roľníckych rodín, ktoré vlastnili 105 koní, 11 kobýl, 74 volov, dovedna 190 kusov ťažného dobytka. Bol to najväcší počet z dedín makovického panstva.
      K technickým výrobným zariadeniam Hažlína patril predovšetkým vodný mlyn, doložený z roku 1492. V urbári z roku 1773 sa spomínajú dva mlyny na miestnom potoku. Začiatkom 18. storočia sa v Hažlíne spomína už nielen mlyn, ale aj 3 olejárne. V rokoch 1722 až 1760 postihlo Hažlín 8 požiarov, pričom zhoreli aj 3 pivovary. Majer v Hažlíne sa spomína v roku 1773. Stál v strede dediny povyše kostola. Patril zemepánovi Antonovi Sirmaiovi, od ktorého majer získali v polovici 19. storocia židovské rodiny. Po spustnutí budov pozemok po častiach postupne odkúpili hažlínski "amerikáni" ešte v roku 1908.
      V Hažlíne jestvovali 3 kostoly. V roku 1492 murovaný kostol s drevenou vežou. Je to kostol, o ktorom sa v roku 1750 píše, že stál v strede dediny. Tento gotický kostol sa pre nevhodnú základovú pôdu narušil, preto ho v roku 1730 zbúrali. Vedľa neho postavili drevený kostol, ktorý po 20 rokoch zhorel. Tretí, terajší kostol, postavili v rokoch 1750 - 1752 na vršku panského pozemku uprostred intravilánu. V Hažlíne pôsobilo od roku 1677 do súčasnosti 49 katolíckych farárov.
      Obec v stredovekých aj novších záznamoch má tieto podoby názvov: Heuslingh (1415), Esleng (1427), Hazlyngh (1492), Haslin (1618), Hazlin (1685), Hazslin (1895, 1907).

 zdroj:  http://home.nextra.sk/hazlin/Historia/historia.htm